Ako na psychickú pohodu v dobe sociálnych sietí

Je úplne bežné, že ak vo svete pretrváva nejaký trend, mnoho ľudí sa vôbec nezamyslí nad jeho zmyslom. Opakujeme to, čo robia druhí, možno aby sme zapadli, aby sme šli s dobou, aby sme držali krok so svojimi priateľmi.

V decembri minulého roka, počas Vianoc, som sa rozhodla, že prestanem uverejňovať osobné príspevky na Facebook a scrollovať príspevky od mojich priateľov a známych. V podstate vo mne táto idea driemala už dlho, no k jej realizácii mi dopomohol film The Social Dilemma, pri ktorom som si len utvrdila to, že cieľ, zámer a smerovanie sociálnych sietí nesúznia s mojimi hodnotami a nastavením.

Na Facebook chodievam stále. Odpisujem na správy priateľom. Nezanevrela som ani na užitočné stránky, napr. tipy, ako sa lepšie učiť cudzí jazyk. Bez sociálnej siete by sa k vám tento článok nedostal a nevedeli by sme ani rozšíriť naše služby a eventy medzi ľudí. No nenájdete ma visieť na Facebooku a rozmýšľať nad tým, prečo si Janka nafarbila vlasy načerveno alebo sa pýtať, koľko detí to má vlastne má moja spolužiačka zo strednej. Nepozerám si ani príbehy známych a upozornenia, ktoré mi v pravom rohu svietia načerveno. Tie iba odkliknem a zavriem (aby ich tam o pár dní nebolo 100).

To je ale nudný život, však? :) Vlastne som stratila „prehľad“ o tom, čo sa deje, nezapájam sa do diskusií o Covide, nezapájam sa do diskusií o životoch iných, nekomentujem statusy ľudí, ktorých som roky nevidela a nebyť Facebooku, nevidím ich ani na fotkách, nebijem sa do pŕs za svoj názor na otázku homosexuálov či geopolitické témy.

Je pravdou, že ak človeku osobne nenapíšem alebo nezavolám, tak naozaj neviem, čo sa v jeho živote deje, ako sa má, čo rodina, zdravie, ako sa mu darí v práci. Mne sa však náramne uľavilo, lebo som zistila, že mnohé informácie o životoch iných nepotrebujem a nechcem vedieť. Ak naozaj chcem vedieť, ako sa dotyčný má, otvorím si Messenger a píšem správu, teda v prípade, ak naňho nemám telefónne číslo.

Zistila som, že chcem mať okolo seba reálnych ľudí z mäsa a kostí, reálnych priateľov a nie ilúziu v podobe pekných fotiek a napĺňania vlastnej sebahodnoty.

Prečo sa sociálnych médií nevieme vzdať

Slávka Kubíková vo svojej knižke Krotitelia displejov vysvetľuje, prečo sa času stráveného za displejmi vzdávame ťažko. Z čias, keď sme boli lovcami a zberačmi, znamenalo zameranie pozornosti na jednu vec to, že nás pravdepodobne zožral lev alebo nás tresli po hlave. Náš základný inštinkt je presúvať pozornosť medzi viacerými vecami naraz. Náš mozog sa od tejto doby veľmi nezmenil, no iste ste si všimli, že toho nebezpečia tu máme podstate menej ako vtedy.

Tvorcovia sociálnych médií využívajú tento fakt v plnej miere. Farebné pohyblivé reklamy, pípajúce notifikácie, lajky na Facebooku, reklamy presne o témach, ktoré by nás mohli zaujímať – toto všetko je ekvivalentom šuchotu v kríkoch, ekvivalentom nášho stopárskeho inštinktu z doby, kedy skutočne dával zmysel a slúžil na prežitie. No v súčasnej dobe nám tak akurát berie čas na iné, zmysluplnejšie aktivity, spôsobuje bolesti hlavy, poruchy koncentrácie, závislosti a neschopnosť nadväzovať skutočné vzťahy.

V celej tejto záležitosti má hlavné slovo hormón šťastia a spokojnosti dopamín, ktorý nám vytvára dobré pocity. Vyplavuje sa vtedy, keď si zacvičíme, keď sa najeme alebo keď sa niečo naučíme. Avšak dopamín sa uvoľňuje aj vtedy, keď nám niekto lajkne novú fotku alebo keď zabijeme nepriateľa v počítačovej hre.

V praveku bol zmysel jasný, aký zmysel to má pre človeka dnes?

V dobe, kedy je nastolenie psychickej pohody kľúčové, kedy sa zmietame v strese a dvoch prácach, aby sme vedeli platiť hypotéky. Aký zmysel má zaťažovať svoj mozog nepodstatnými vecami, zdieľať zážitky vo virtuálnom priestore s ľuďmi, ktorých by som si k sebe domov na kávu nikdy nepozvala?

Podľa portálu Statista.com strávi priemerný používateľ internetu na sociálnych sieťach takmer 2 a pol hodiny denne. Samotná prítomnosť mobilu pri práci narúša pozornosť, nehovoriac o tom, ak máte zapnuté notifikácie a pípanie. Slávka Kubíková odporúča „digitálny minimalizmus“, ktorý je najmä o zmene prístupu a myslenia k technológiám ako takým. Nemusí byť striktne o tom odhlásiť sa zo sociálnych sietí či si vyhodiť všetky aplikácie z mobilu. Je o tom dať svoje virtuálnej existencii rámec.

Dodnes nezabudnem na vetu, ktorá zaznela od istého psychológa na kurze, ktorý navštevujem. Jedným z pravidiel kurzu bolo, aby sme mali mobily počas prednášok vypnuté a nemali sme ich ani v rukách. A k tomu dodal, že mnoho ľudí na kurzoch to nedodržiava, pretože si myslia, že ich tam vo virtuálnom priestore niekto čaká, no v skutočnosti je to klamstvo. Nikto tam na vás nečaká. Všetko podstatné sa deje vo fyzickom svete v interakcii s ľuďmi v osobnom kontakte.

​Moje zásady

Chcem pre vás zhrnúť svoje overené tipy, ktoré mi pomáhajú úplne sa neodstrihnúť od technológií a sociálnych sietí, no fungovať popri nich tak, aby ma to príliš nezahlcovalo.

​1. Osobné príspevky ani príbehy na Facebook nepridávam, nescrollujem ani príspevky priateľov. Šetrí to fakt veľa času a ak sa naozaj zaujímam o to, ako sa má niekto, koho som dlho nevidela, napíšem mu smsku alebo správu na Messengeri. Takisto to platí opačne – kto chce, napíše mi.

2. Notifikácie mám počas dňa vypnuté, cielene si pozerám správy na Whatsappe alebo Messengeri. Ja osobne si neviem predstaviť, aby mi popri inej práci každú chvíľu pípali upozornenia.

3. Na iných sociálnych sieťach okrem Facebooku nemám založený účet a nechýba mi to. Facebook si nechávam kvôli nášmu projektu a pár ľuďom, ktorým chcem občas napísať.

4. Telefón nemám počas sústredenej práce pri sebe. Cez víkend ho mám odložený celý deň. Telefón si okolo deviatej večer vypínam a zapínam si ho až ráno.

5. Ak ideme s Mirom na turistiku, na kávu alebo sa len tak prejsť, mám tiež telefón odložený. Tento čas chcem naplno tráviť s ním.

6. Počas dní,  keď nepracujem a viem, že som zahltená mnohými podnetmi, vypínam si telefón aj počas dňa. Nikdy ešte nebolo nič také urgentné, že by to nepočkalo pár hodín.
​
Ak máte aj vy tipy, ktoré so mnou chcete zazdieľať, budem rada. :)

​Pár slov na záver

Cieľom tohto článku nebolo označiť displeje a sociálne médiá za niečo absolútne škodlivé, ale iba upozorniť na to, aby sme si sami nastavili mantinely, ktoré nám vyhovujú. Také mantinely, ktoré mne osobne zabezpečia príjemné fungovanie s technológiami. A verím tomu, že každý to môžeme cítiť úplne inak. Je dôležité sa zamýšľať nad činmi, ktoré robíme a nerobiť ich iba pre davovú psychózu a zo strachu zo straty obľúbenosti, sebahodnoty či priateľov.

Petra Ort

Škola zo mňa spravila novinárku, život ma nasmeroval k práci v marketingu a intuícia ma vtiahla do práce s deťmi, ktorú milujem. Životné skúsenosti ma zase donútili venovať sa svojmu zdraviu intenzívne a hľadať možnosti, ako žiť krajšie a spokojnejšie. ​