Nedávno som začal pozerať dokument o výrobe nábytku a drevospracujúcom priemysle. Chcel som sa niečo dozvedieť. Hneď v úvode bola vykreslená žena, ktorá s vreckovkou v ruke a slzami v očiach opisovala jedno svoje popoludnie, keď jej umrel jej syn. Driapal sa na nábytkovú skriňu, ktorá sa naňho prevrhla.

V tom momente som ten dokument prestal pozerať s frustráciou až nahnevaním. Namiesto toho, aby som sa dozvedel prosté fakty o výrobe nábytku mi autori dokumentu naservírovali srdcervúci príbeh smrti malého chlapca. Podľa mňa to nič nemalo s obsahom dokumentu, ale to nevadí. Pozitívne pre mňa bolo, že som sa zamyslel nad tým, či tých naservírovaných príbehov, ktoré majú vyvolať emócie, nie je okolo mňa až príliš veľa.

Z mojich pozorovaní sa emócie veľmi dobre šíria prostredníctvom príbehov. Uvedomujem si, že príbehy a rozprávky boli presne tie formy výmeny poznatkov, skúseností a informácií, ktoré sa datujú od nepamäti. Uvedomujem si aj to, že rečníci príbehov vyvolávajú vo svojich poslucháčoch napojenie. Doslovné napojenie mysle. Po vypočutí príbehu si nepamätáme až tak slová, ktoré rečník použil, ale emócie, to, ako sme sa pri danom príbehu cítili.

Ja sa tiež viem napojiť na silný príbeh, ktorý som mnou rezonuje. Kde sa viem vcítiť do rečníka, do príbehu, do postavy v ňom. A je to tu, sám som použil, že sa viem vcítiť. A nie som jediný.

Zároveň mi v poslednej dobe silne emóciami nabité príbehy, články, televízne relácie vadia. Lebo nikde nevidím nič iné, len srdcervúce príbehy. A žiaden obsah.

​Rozumiem, že reality show má presne toto za cieľ. Mieriť na to najjednoduchšie, na naše emócie. A my sa poslušne vcítime do postavy silného farmára, ktorý nikdy predtým nevidel zviera, úbohého zamestnanca firmy alebo obyčajného človeka, ktorý hľadá svojho strateného brata.

Bohužiaľ, stretávam sa aj s dnes bežným javom, že silné emócie neservírujú len niektoré typy každodennej zábavy, ako napríklad už spomenuté reality show.

Dnes vidím všade po internete, keď niekto niečo predáva, ponúka, učí, že namiesto svojich skúseností a vzdelania, toho, čo reálne vie a môže poskytnúť, ukáže svoj neuveriteľný a dramatický životný príbeh. A len ten jeho produkt, služba, viera, ktorú ponúka, mu zachránila život a dostala ho tam, kde teraz je. Po bližšom prečítaní zistím, že jeho najväčší životný problém, ktorý ho nasmeroval na túto úžasnú cestu osvietenia, znovuzrodenia a zmeny, boli vyrážky v puberte, odstávajúce uši alebo nudná práca.

Každý z nás má svoj príbeh. Niekomu sa deti v škole smiali, niekto vyrastal iba s jedným rodičom, niekto nemá súmernú tvár alebo... Doplňte si to svoje.

​Keď sa obzriete naspäť vo svojom živote, každý jeden z vás zažil situácie, ktoré boli a aj neboli príjemné. A tie nás formovali. Keby sme sa narodili do úplne inej rodiny a na úplne iný kontinent, riešili by sme úplne iné veci a možno by sme aj robili úplne iné veci.

Niektoré z vecí, ktoré ste zažili, sa mne môžu zdať malicherné, niektoré sa mi budú zdať nepredstaviteľné. No všetci sme si prešli svojimi radosťami a sklamaniami, aby sme boli takí, akí sme.

Ja nechcem mať marketingovo silný príbeh, ktorý chytí za srdcia davy. To pokojne prenechám iným. Chcem prinášať overené fakty a pridanú hodnotu. Nie prázdne dlhé reči. Ja uprednostňujem fakty, lebo verím, že na základe tých sa viem lepšie vo svojom živote rozhodnúť. Najmä v oblasti výživy a športu.

V decembri minulého roka, počas Vianoc, som sa rozhodla, že prestanem uverejňovať osobné príspevky na Facebook a scrollovať príspevky od mojich priateľov a známych. V podstate vo mne táto idea driemala už dlho, no k jej realizácii mi dopomohol film The Social Dilemma, pri ktorom som si len utvrdila to, že cieľ, zámer a smerovanie sociálnych sietí nesúznia s mojimi hodnotami a nastavením.

Na Facebook chodievam stále. Odpisujem na správy priateľom. Nezanevrela som ani na užitočné stránky, napr. tipy, ako sa lepšie učiť cudzí jazyk. Bez sociálnej siete by sa k vám tento článok nedostal a nevedeli by sme ani rozšíriť naše služby a eventy medzi ľudí. No nenájdete ma visieť na Facebooku a rozmýšľať nad tým, prečo si Janka nafarbila vlasy načerveno alebo sa pýtať, koľko detí to má vlastne má moja spolužiačka zo strednej. Nepozerám si ani príbehy známych a upozornenia, ktoré mi v pravom rohu svietia načerveno. Tie iba odkliknem a zavriem (aby ich tam o pár dní nebolo 100).

To je ale nudný život, však? :) Vlastne som stratila „prehľad“ o tom, čo sa deje, nezapájam sa do diskusií o Covide, nezapájam sa do diskusií o životoch iných, nekomentujem statusy ľudí, ktorých som roky nevidela a nebyť Facebooku, nevidím ich ani na fotkách, nebijem sa do pŕs za svoj názor na otázku homosexuálov či geopolitické témy.

Je pravdou, že ak človeku osobne nenapíšem alebo nezavolám, tak naozaj neviem, čo sa v jeho živote deje, ako sa má, čo rodina, zdravie, ako sa mu darí v práci. Mne sa však náramne uľavilo, lebo som zistila, že mnohé informácie o životoch iných nepotrebujem a nechcem vedieť. Ak naozaj chcem vedieť, ako sa dotyčný má, otvorím si Messenger a píšem správu, teda v prípade, ak naňho nemám telefónne číslo.

Zistila som, že chcem mať okolo seba reálnych ľudí z mäsa a kostí, reálnych priateľov a nie ilúziu v podobe pekných fotiek a napĺňania vlastnej sebahodnoty.

Slávka Kubíková vo svojej knižke Krotitelia displejov vysvetľuje, prečo sa času stráveného za displejmi vzdávame ťažko. Z čias, keď sme boli lovcami a zberačmi, znamenalo zameranie pozornosti na jednu vec to, že nás pravdepodobne zožral lev alebo nás tresli po hlave. Náš základný inštinkt je presúvať pozornosť medzi viacerými vecami naraz. Náš mozog sa od tejto doby veľmi nezmenil, no iste ste si všimli, že toho nebezpečia tu máme podstate menej ako vtedy.

Tvorcovia sociálnych médií využívajú tento fakt v plnej miere. Farebné pohyblivé reklamy, pípajúce notifikácie, lajky na Facebooku, reklamy presne o témach, ktoré by nás mohli zaujímať – toto všetko je ekvivalentom šuchotu v kríkoch, ekvivalentom nášho stopárskeho inštinktu z doby, kedy skutočne dával zmysel a slúžil na prežitie. No v súčasnej dobe nám tak akurát berie čas na iné, zmysluplnejšie aktivity, spôsobuje bolesti hlavy, poruchy koncentrácie, závislosti a neschopnosť nadväzovať skutočné vzťahy.

V celej tejto záležitosti má hlavné slovo hormón šťastia a spokojnosti dopamín, ktorý nám vytvára dobré pocity. Vyplavuje sa vtedy, keď si zacvičíme, keď sa najeme alebo keď sa niečo naučíme. Avšak dopamín sa uvoľňuje aj vtedy, keď nám niekto lajkne novú fotku alebo keď zabijeme nepriateľa v počítačovej hre.

V dobe, kedy je nastolenie psychickej pohody kľúčové, kedy sa zmietame v strese a dvoch prácach, aby sme vedeli platiť hypotéky. Aký zmysel má zaťažovať svoj mozog nepodstatnými vecami, zdieľať zážitky vo virtuálnom priestore s ľuďmi, ktorých by som si k sebe domov na kávu nikdy nepozvala?

Podľa portálu Statista.com strávi priemerný používateľ internetu na sociálnych sieťach takmer 2 a pol hodiny denne. Samotná prítomnosť mobilu pri práci narúša pozornosť, nehovoriac o tom, ak máte zapnuté notifikácie a pípanie. Slávka Kubíková odporúča „digitálny minimalizmus“, ktorý je najmä o zmene prístupu a myslenia k technológiám ako takým. Nemusí byť striktne o tom odhlásiť sa zo sociálnych sietí či si vyhodiť všetky aplikácie z mobilu. Je o tom dať svoje virtuálnej existencii rámec.

Dodnes nezabudnem na vetu, ktorá zaznela od istého psychológa na kurze, ktorý navštevujem. Jedným z pravidiel kurzu bolo, aby sme mali mobily počas prednášok vypnuté a nemali sme ich ani v rukách. A k tomu dodal, že mnoho ľudí na kurzoch to nedodržiava, pretože si myslia, že ich tam vo virtuálnom priestore niekto čaká, no v skutočnosti je to klamstvo. Nikto tam na vás nečaká. Všetko podstatné sa deje vo fyzickom svete v interakcii s ľuďmi v osobnom kontakte.

Chcem pre vás zhrnúť svoje overené tipy, ktoré mi pomáhajú úplne sa neodstrihnúť od technológií a sociálnych sietí, no fungovať popri nich tak, aby ma to príliš nezahlcovalo.

​1. Osobné príspevky ani príbehy na Facebook nepridávam, nescrollujem ani príspevky priateľov. Šetrí to fakt veľa času a ak sa naozaj zaujímam o to, ako sa má niekto, koho som dlho nevidela, napíšem mu smsku alebo správu na Messengeri. Takisto to platí opačne – kto chce, napíše mi.

2. Notifikácie mám počas dňa vypnuté, cielene si pozerám správy na Whatsappe alebo Messengeri. Ja osobne si neviem predstaviť, aby mi popri inej práci každú chvíľu pípali upozornenia.

3. Na iných sociálnych sieťach okrem Facebooku nemám založený účet a nechýba mi to. Facebook si nechávam kvôli nášmu projektu a pár ľuďom, ktorým chcem občas napísať.

4. Telefón nemám počas sústredenej práce pri sebe. Cez víkend ho mám odložený celý deň. Telefón si okolo deviatej večer vypínam a zapínam si ho až ráno.

5. Ak ideme s Mirom na turistiku, na kávu alebo sa len tak prejsť, mám tiež telefón odložený. Tento čas chcem naplno tráviť s ním.

6. Počas dní,  keď nepracujem a viem, že som zahltená mnohými podnetmi, vypínam si telefón aj počas dňa. Nikdy ešte nebolo nič také urgentné, že by to nepočkalo pár hodín.
​
Ak máte aj vy tipy, ktoré so mnou chcete zazdieľať, budem rada. :)

Cieľom tohto článku nebolo označiť displeje a sociálne médiá za niečo absolútne škodlivé, ale iba upozorniť na to, aby sme si sami nastavili mantinely, ktoré nám vyhovujú. Také mantinely, ktoré mne osobne zabezpečia príjemné fungovanie s technológiami. A verím tomu, že každý to môžeme cítiť úplne inak. Je dôležité sa zamýšľať nad činmi, ktoré robíme a nerobiť ich iba pre davovú psychózu a zo strachu zo straty obľúbenosti, sebahodnoty či priateľov.